Zákon o verejnom ochrancovi práv - Doboš Igor, Tittlová Marcela

Verejného ochrancu práv možno označiť za najmladší kontrolný orgán ochrany práva, a to nielen v našich podmienkach. Kolískou myšlienky ombudsmana je Škandinávia, odkiaľ sa postupom času myšlienka rozptýlila aj do ostatných krajín, a dnes dokonca existuje inštitút euroombudsmana, ktorý zastáva miesto na pôde Európskej únie.
Účelom pre rozvoj inštitúcie verejného ochrancu práv bola myšlienka zabezpečenia kontroly orgánov verejnej správy. Práve kontrola orgánov verejnej moci má prispieť k zvýšenej miere kontroly orgánov verejnej správy, má chrániť základné práva a slobody fyzických osôb, a tým posilniť postavenie jednotlivca v štáte. Prostredníctvom ombudsmana je taktiež zabezpečená posilnená kontrola parlamentu nad orgánmi verejnej správy a, samozrejme, vďaka oprávneniu iniciovať legislatívne zmeny je aj tvorcom zlepšenia kontrolných mechanizmov.
V podmienkach Slovenskej republiky je verejný ochranca práv konštituovaný ako tzv. ombudsman zákonodarnej moci. Svoje postavenie odvodzuje od Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá verejného ochrancu práv volí na funkčné obdobie piatich rokov. Verejný ochranca práv rovnako predkladá Národnej rade Slovenskej republiky pravidelné správy o svojej činnosti.
Predkladané komentované spracovanie sa zameriava na zhodnotenie právnych, prierezových a aj mimoprávnych súvislostí zakotvenia, kreácie, pôsobnosti a konkrétnej činnosti verejného ochrancu práv v podmienkach Slovenskej republiky. S ohľadom na veľmi blízku a možno povedať, že rozsahovo prepracovanejšiu úpravu českého verejného ochrancu práv v mnohom načrtáva práve tieto komparatívne súvislosti, ktoré môžu byť len a len pozitívnou inšpiráciou pre slovenskú legislatívu.